Čo teraz Slovensko?

Dočkali sme sa. Po dlhých deviatich mesiacoch sa 30. septembra konečne uskutočnili predčasné parlamentné voľby a pôrod ich výsledkov bol bolestivý. Predĺžené moratórium na výsledky, ešte dlhšie čakanie na sčítavanie okrskov a exitpoly vytrhnuté z reality, ktorých sa ale hneď chytili médiá. Radosť striedal smútok (alebo naopak), no isto panoval stres v centrále každej politickej strany počas volebnej noci, pričom ani ráno príliš neopadol.

Do parlamentu sa nakoniec dostalo 7 strán. Najsilnejším subjektom a víťazom volieb sa stala strana Smer so ziskom 22,94 % (42 mandátov). Po nej nasleduje Progresívne Slovensko s 17,94 % (32), Hlas so 14,70 % (27), OĽANO a priatelia s 8,89 % (16), KDH so 6,82% (12), SAS so 6,32 % (11) a nakoniec SNS s 5,62 % (10). Prekvapením volieb je strana Republika. Odídenci z Kotlebovej fašistickej ĽSNS nakoniec zostali tesne pred bránami parlamentu (so 4,75 % hlasov), pričom pred voľbami boli horúcimi kandidátmi na účasť vo vládnej koalícii. Ďalším (ne)prekvapením je vypadnutie hnutia Sme rodina predsedu parlamentu Borisa Kollára, ktorý si počas kampane užíval status „drahej nevesty“. Rovnako ako mnoho iných strán sa už dlhšiu dobu pohyboval v prieskumoch na hranici 5 % kvóra, no asi nikto nepredpokladal tak nízky výsledok – 2,21 %.

Tým sa tak dostávame k druhej „drahej neveste“, a to k Petrovi Pellegrinimu a strane Hlas. Na tej momentálne stojí a padá osud budúcej vládnej koalície. A zatiaľ čo sa črtá celkom jasná podoba novej vlády – Smer, SNS a Hlas so 79 poslancami, nemusí aj nutne vzniknúť. Stále je tu možnosť koalície pod vedením Progresívneho Slovenska, ktorá by spolu s KDH a SAS mala dokopy 82 poslancov. Poprípade je tu aj tretia, no celkom nepravdepodobná možnosť koalície Smeru s Hlasom a KDH s 81 mandátmi. Aké dôvody má sociálno-demokratický Hlas na pomýšľanie nad koalíciou s pravičiarmi?  Aké sú nálady v KDH ohľadom ich možného smerovania? A čo na to Igor Matovič? Na tieto a mnohé iné otázky sa pokúsim zodpovedať v tomto povolebnom špeciáli. Okrem toho by som aj rád zbežne predstavil nové zloženie parlamentu, pretože napríklad noví poslanci z radov SNS a OĽANO môžu zohrávať významnú úlohu pri formovaní vlády.

Smer + Hlas + SNS

Na prvý pohľad jasná možnosť. Všetky tri strany si už spolu vyskúšali vládnutie medzi rokmi 2016 – 2020 (Hlas ako súčasť Smeru). Všetky tri presadzujú ľavicovú politiku, a dokonca aj ich elektorát sa v mnohom prekrýva. Počas noci sa už Róbert Fico stihol vyjadriť, že táto koalícia sľubuje pohodlnú väčšinu, a Andrej Danko rovno vyhlásil, že sa vidí v novej koalícii. Peter Pellegrini by akiste nepohrdol takýmto zoskupením, no určite s nimi nezdieľa podobné nadšenie. Prečo to tak je?

Pri rozoberaní tohto prípadu sa nedá nepomôcť si (a bola by škoda premárniť túto príležitosť) analógiou s príbehmi z prostredia mafie. Pellegrini si svoju politickú kariéru vybudoval v Smere a ako verný a šikovný člen sa vyšvihol až do najvyšších pozícií v strane (rodine). Viac než jeho šikovnosť však boli dôležité jeho jamky v lícach a lojalita, a tá ho nakoniec dotiahla až na pozíciu premiéra v roku 2018. Róbert Fico sa musel stiahnuť do úzadia kvôli silnejúcim protestom po vražde novinára a nikto iný nemal lepší imidž než Pellegrini. A zatiaľ čo z Ficovho hľadiska išlo čisto o povýšenie Pellegriniho do funkcie consiglieriho, Pellegrini nemal v pláne skončiť po dvoch rokoch. Hneď po voľbách 2020 využil prehru Smeru vo voľbách a založil stranu Hlas, do ktorej „pretiahol“ iných vplyvných straníkov.

Pellegrini počas svojho premiérovania pôsobil ako „pekná fasáda“. Aj samotný Danko sa vyjadril v tom období, že partnerom na politické rokovania preňho nie je Pellegrini ale Fico. „Nesmieš však zabudnúť, že najmä bez Roberta Fica by si nikdy nebol predseda vlády (…) On ťa financoval, on ťa držal za ruku, oň ťa kryl a pomáhal ti“, sa vyjadril Danko v januári 2021 na adresu Pellegriniho. Obaja predsedovia sa, jemne povedané, nikdy nemali moc v láske, no je pravdou, že Pellegrini si bol tiež vedomý svojej role. Sám sa preriekol v istej televíznej debate, keď povedal: „… ja keby som mal tú moc, tak urobím také harakiri až sa zapráši“, pričom pozabudol, že tú moc vlastne má.

Pri tejto trojkoalícii Pellegrinimu tak hrozí, že bude úplne pohltený. Z histórie vieme veľmi dobre, čo sa stane, keď sa odpadlík vráti naspäť do rodiny, a Pellegrini si je toho vedomý. Na druhej strane ich spája spoločná minulosť (v rámci prezumpcie neviny reflektujme na minulosť ako na obdobie spoločných záujmov). Hlas tak prirodzene cíti nedôveru voči svojim potenciálnym partnerom z demokratického spektra. Okrem toho ich spája spoločná, sociálno-demokratická identita, a teda aj spoločný volič, ktorý by v prípade spolupráce Hlasu a pravičiarov radšej presedlal k Smeru. Zánik tam alebo tam? Toť otázka. Je teda jasné, že aj keď Hlas nakoniec bude v trojkoalícii s bývalými partnermi (čo je zatiaľ veľmi pravdepodobné), nebude to žiadny vrúcny vzťah. Bude to vzťah plný nedôvery a neustálej paranoje zo strany Peleginiho, najmä voči Smeru, ktorý sa bude isto pokúšať oslabovať poslanecký klub Hlasu presviedčaním jeho členov, nech sa radšej vrátia do pôvodnej rodiny.

Smer + Hlas + KDH

V tomto prípade je potrebné povedať si pár faktov o SNS. Tým prvým je, že samotnú SNS bude prakticky zastupovať iba jej predseda Andrej Danko. Ako je to možné? Vďaka jeho (ne)úctihodnej schopnosti nebáť sa akéhokoľvek dna, ktoré sa pred ním zjaví. V prípade volieb išlo o na prvý pohľad nesplniteľnú úlohu preňho a SNS, dostať sa do parlamentu. Andrej však nezaháľal a pustil sa do hľadania riešenia. A našiel ho veľmi rýchlo, v podobe tej najhoršej žumpy ktorú ponúka slovenská konšpiračná dezinfoscéna. A tak dotiahol na svoju kandidátku strany Vlasť (strana bývalého kandidáta na prezidenta Štefana Harabina), Národná koalícia, Hlas ľudu a Život. Predovšetkým staronoví poslanci zo strany Život, Tomáš Taraba a bratia Kuffovci, patria medzi vplyvných a politicky talentovaných poslancov, ktorí určite nebudú slúžiť Dankovi na povel, tak ako bol zvyknutý vo svojej strane. Andrej Danko tak má z desiatich poslancov, ktorí boli zvolení na kandidátke SNS, skutočnú moc iba nad jediným z nich (a ani to sa nedá s určitosťou povedať). Napriek tomu, že všetci títo poslanci „za“ SNS majú záujem podporovať potenciálnu Ficovu vládu, pochopiteľne ich podpora prináša riziká a možnosť, že sa postupom času budú chcieť dostať z pozície koaličných poslancov na pozíciu koaličných partnerov.

To sa, samozrejme, nepozdáva ani Ficovi, ani Pellegrinimu. Druhému menovanému o to viac, pretože už pred voľbami sa jasne vyhraňoval proti v úvode spomínanej strane Republika. Tá má celkom jasnú fašistickú minulosť, jej predseda je napríklad známy tým, že nevedel v jednej z najsledovanejších politických relácií odsúdiť zločinnosť holokaustu. Ako už bolo spomínané, Pellegrini bude „drahá nevesta“, a ísť do koalície s nekoordinovanými hviezdami konšpirátorov, dezinformátorov a fašistov mu vôbec nebude po vôli. Preto by bola pre týchto dvoch úplne ideálna situácia, keby sa k nim našla tretia strana, pevná a konzistentná, s „normálnymi“ ľuďmi. Táto úloha je však pomerne ťažká, nakoľko ostatné strany prítomné v parlamente sú rezolútne proti spolupráci s Ficom. Alebo?

KDH tiež patrí medzi tieto strany. No zo všetkých ostatných je u nich najväčšia pravdepodobnosť na kolaboráciu so Smerom. Môže ich spájať rovnaký konzervatívny postoj v kultúrno-etických otázkach, no hlavne podobnosť ich elektorátu. Smer, rovnako ako KDH, je silný v regiónoch a rovnako obidve strany sú najsilnejšie na severovýchode. A kým „mestské“ vedenie môže jasne odmietnuť spoluprácu so Smerom, nakoniec to môžu byť regionálne štruktúry, ktoré sa v celorepublikovom hlasovaní vyslovia za spoluprácu. Vedenie KDH by tak nakoniec mohlo pristúpiť ku kolaborácii, pričom by mohlo argumentovať snahou o „zmiernenie dopadu“ a zamedzením škôd.

Tento scenár je však naozaj málo pravdepodobný. KDH sa ocitlo v parlamente po 7 rokoch a začať svoju parlamentnú obnovu hneď s kolaboráciou by jej určite neprospelo. Okrem toho by jej mementom mohli byť precedensy z predošlých rokov, kedy Smer doslova pohltil svojich koaličných partnerov, a zo všetkých možných smeráckych vlád ani jeden jeho koaličný partner ich neprežil (Most-Híd, Sieť, SNS, HZDS). A nakoniec je to možný odpor samotných zvolených poslancov, z ktorých mnohí z nich považujú koalíciu so Smerom za neprijateľnú. Medzi najhlasnejších kritikov tejto možnosti patrí František Mikloško, „legenda“ medzi konzervatívcami, ktorý je rešpektovaný naprieč celým demokratickým spektrom. Je tak možné, že táto koalícia by nakoniec nevznikla z praktických dôvodov, pretože by proste nemala väčšinu. Musela by sa tak naďalej spoliehať na podporu SNS, čo by nakoniec viedlo k prvému spomínanému scenáru, tentokrát ale nie s 13 ale 14 koaličnými partnermi.

PS + Hlas + KDH + SAS

Stále nám však ostáva „zlatá“ možnosť, koalícia bez Fica. Tí, ktorí sú znalí slovenských pomerov, si však všimnú hneď niekoľko problémov s touto zostavou. Prvý z nich je ideologický – liberálne a pravicové PS a SAS v protiklade konzervatívnemu a ľavicovému Hlasu s KDH (ktoré je ale pravicové). Vznikol by tak povestný „zlepenec“ (obľúbené slovo v slovenskej politike, označujúce veľké koalície), ktorý by bol ale v tomto prípade obohatený aj o ideologickú nesúrodosť. Naivný jedinec neznalý pomerov by si mohol povedať, že táto koalícia by bola ideálnou príležitosťou vytvoriť koalíciu „národnej jednoty“. Slovensko by malo príležitosť mať vládu, ktorá by dala bokom svoje nezhody v kultúrno-etických otázkach, v otázkach prerozdelenia bohatstva štátu, a venovala by sa riešeniu problémov a znižovaniu „gréckeho“ deficitu.

No ale teraz vážne. Sme na Slovensku. V krajine, kde ideály znamenajú naivitu a hodnoty sú len argumentačným prostriedkom. Je jasné, aký je hlavný problém pre túto koalíciu, a tým je spoločná história Hlasu so Smerom. Posledné tri roky znamenali veľký prelom vo vyšetrovaní káuz a škandálov z dôb smeráckych vlád, konkrétne už 40 ľudí napojených na Smer bolo odsúdených za korupciu. Sám Pellegrini je podozrivý v kauze prijímania 150 000 € úplatku a medzi novozvolenými poslancami by sa ešte stále našlo niekoľko ex-smerákov podozrivých z tejto trestnej činnosti. Nová vláda v tejto podobe by, samozrejme, garantovala „rozviazané ruky“ orgánom činným v trestnom konaní (OČTK), čo je, prirodzene, nedobrá správa pre Hlas. Zvyšné strany by tak museli neformálne ponúknuť Petrovi Pellegrinimi „amnestiu“, preňho aj pre jeho členov, čo by v prípade presiaknutia navonok spôsobilo okamžite obrovský škandál. Šimečka (predseda PS) sa jednoducho pri vyjednávaniach ďaleko neposunie. Jeho ponuka ponúknuť Hlasu post premiéra znie síce lákavo (to od Fica čakať nemôže), no bez „amnestie“ je to iba malý darček. A v prípade, že by sa aj našiel nejaký konsenzus pri „monitorovaní“ OČTK, stále hrozí riziko, že v Hlase sa nezaprie jeho DNA a korupčné škandály budú koalíciu sprevádzať počas ďalších štyroch rokov. To určite nie je v záujme zvyšných členov potenciálnej koalície, ktorých hlavný sľub voličom spočíva v ukončení systému „našich ľudí“.

Záver  

Koniec by nemohol mať trpkejšiu príchuť. Nielenže sa nekončí chaos, ale s istotou pevne danou bude trvať aj nasledujúce 4 (alebo menej) roky. Čo sa dá celkom jasne povedať je, že nás nečakajú žiadne predčasné voľby predčasných volieb. Kríza nie je zažehnaná, no volebné urny sú môžu na minimálne jeden rok oddýchnuť. Nech už vznikne akákoľvek koalícia z troch vyššie spomínaných, s takmer určitosťou vznikne, pretože všetky tri by mali pohodlnú väčšinu. Karty okrem toho môže zamiešať aj čierny peter týchto volieb, Igor Matovič.

Respektíve nie on, ale niekto z jeho ovečiek. Pretože, aj keď to môže znieť prekvapujúco, za stranu OĽANO sa dostali do parlamentu aj iní ľudia než Igor Matovič. Konkrétne 15 ďalších ľudí, ktorí s istotou pevne danou využili Matovičovu kandidátku ako zaručený lístok do parlamentu. A pretože OĽANO je rovnako ako SNS zoskupením niekoľkých strán, Matovič má nulový koaličný potenciál a hnutie nemá prakticky žiaden program, týchto 15 poslancov môže mať do budúcna ešte veľký význam.

No napriek všetkej tejto trpkosti majú tieto voľby dochuť nádeje. Fico nezískal ústavnú väčšinu, okrem toho bude musieť veľa zaplatiť za svoju novú koalíciu, a tak nám nateraz nehrozí orbánovské ovládnutie štátu. PS získalo 18 % hlasov vo voľbách, čo je najvyšší výsledok, aký kedy liberálna strana na Slovensku získala. Spolu s SAS a KDH budú mať 55 hlasov, čo je už silný hlas na prípadnú opozičnú politiku, rozumej stráženie demokracie. Žiaden zápas sa ešte neskončil, všetko iba začína. Krízy prinášajú priestor na zlepšenie, na pokoru. Na zamyslenie, či aj v krajine (doplň názov) funguje všetko tak ako má. Zamyslenie nad tým, či má zmysel tolerovať netolerovateľné. A nakoniec prinášajú činy, pretože bez nich nás Orbánovia a Ficovia v EÚ prevalcujú.